TANZÁNIA

Safari raj – prvé kontakty s rovníkovou Afrikou - 1.časť

06. 06. 2011 / Ing. Milan Neštický

Po krátkej zastávke na Blízkom východe sme sa na našich cestách dostali prvýkrát pod rovník. Na južnej pologuli je niekoľko detailov, ktoré Vám prídu zvláštne. Okrem iného postavenia hviezd a namiesto severky sa orientujete podľa súhvezdia Južného kríža, všimnete si, že vír vo vode sa točí naopak, fázy mesiaca sú presne naopak, ako sme sa učili v škole, teda dorastá do písmena C a cúva do písmena D. A okrem toho, keď priletíte do rovníkovej Afriky, tak je zmena absolútne radikálna. Ak si spomínate, v zápiskoch o Borneu som sa zmienil o mojich cestovateľských snoch z detstva, kde Ľudo Ondrejov písal o orangutanoch (Sumatra, Bornoe) a druhý príbeh bol o Tanganike. Preto som skryte túžil dostať sa aj do tejto krajiny. Lenže Tanganika sa zmenila po pripojení ostrova Zanzibar a dnes sa názov skladá zo začiatočných niekoľkých písmen týchto oblastí – Tan-zánia. Do Tanzánie sa chodí najmä kvôli nádherným národným parkom a pokiaľ chcete vidieť tie najznámejšie, paradoxne je ideálne priletieť do Kene a jej hlavného mesta Nairobi. Je to kvôli tomu, že tieto parky, o ktorých budeme postupne písať, sa nachádzajú na severe krajiny pri hraniciach s Keňou a z hlavného mesta krajiny – Dodomy sem vedie na sever dlhá a nepohodlná cesta. V Nairobi vás uchváti najmä chaos, ktorý vládne na uliciach a samozrejme absolútna prevaha domorodcov. To spomínam preto, lebo ak by ste leteli napríklad do Juhoafrickej republiky, budete sa cítiť skôr ako v Európe. Na tento fakt si treba trochu zvykať, pretože chatrče chudobných nájdete aj priamo v centre mesta, hneď v blízkosti vládnych budov. Po cestách jazdia 30 ročné autá, prevažne bielej farby a pomedzi ne sa predierajú ľudia v pestrofarebných krojoch, otrhaní zberači starého železa a všadeprítomné deti. V parkoch počas dňa polihujú domorodci a do tejto lenivej atmosféry sa k Vám hrnú vône z varených jedál a z druhej strany závany zo skládok odpadov. Nairobi má svoje čaro, o ktorom si bližšie porozprávame nabudúce a tiež sa presunieme za hranice Tanzánie.

Safari raj - ďalšie kontakty s rovníkovou Afrikou - 2.časť
Centru mesta dominuje dopravná tepna – Kenyatta Avenue, ktorá bola v počiatkoch projektovaná na šírku 12 členného volského záprahu, neskôr bola aj vyasfaltovaná. Dnes už mestu dominujú rôzne obchvaty a viaduty, ale Kenyatta má stále svoje čaro. Pri prechádzke po meste som sa dostal až k univerzite, kde sídli lekárska fakulta a kde som mal možnosť vzhliadnuť rozlúčku so zosnulým. Mal som zmiešané pocity, pretože rkavu vybrali za budovy univerzity na miesto, ktoré vyzeralo ako parkovisko. Položili ju na stôl a ženy – plačky začali spievať tradičné ťahavé piesne. Popri tom sa postupne prichádzali rozlúčiť so zosnulým jeho rodina, kolegovia a známi a po tomto dojemnom obraze a odvezení nebožtíka sme sa všetci spolu vybrali na futbal, kde som ich mal možnosť vidieť búrlivo povzbudzovať svoje mužstvo, ako by sa pred štvrťhodinkou nič nedialo. Iný kraj, iný mrav. Ale to najzaujímavejšie nás ešte len čakalo a tak som si pobalil všetky veci a minibusom sme sa previezli na juh od Nairobi – na hranice s Tanzániou. Po ceste nás uvítala najvyššia hora Afriky – Kilimanjaro, ktorá sa týči o výšky 5 895 m a na vrchole ktorej je večný sneh. Na hraniciach sme zamenili pohodlný minibus za terénne auto, ktoré malo pokazené kúrenie, a tak sa kúrilo stále aj keď vonku bolo cez tridsať stupňov. Prehodili sme všetky veci a vybrali sa do kraju, aký popisuje Karen Blixnenová v knihe Spomienky na Afriku. Čakali nás rozľahlé savany, dedinky, ktoré majú domy z prútia, rôzne kmene a hlavne divoká príroda. Posledný kontakt s civilizáciou v meste Arusha, ktorá je križovatkou na ceste do národných parkov a môžeme vyraziť.

V kráteri sopky - Ngorongoro a masové putovanie za vodou s Masajmi - Serengeti - 3.časť
Mesto Arusha, kde sme sa dostali minule, bola posledná civilizácia na krátku dobu. Odteraz nás čaká divá príroda a asi najlepšie africké safari. Na svojich cestách Afrikou som prešiel viacero národných parkov a absolvoval niekoľko safari či už v Zimbabwe, Juhoafrickej republike, Namíbii aj v Tanzánii a každé má svoje prednosti. V Namíbii, JAR sa necháte prekvapiť, kde všade môžete nájsť zvieratá, ale zas nie je záruka, že by ste uvideli celú "Veľkú päťku" - slona, nosorožca, byvola, leva a leoparda. To sa mi podarilo práve v Tanzánii. Ale pekne poporiadku. Z Arushe sme sa vybrali smerom na západ krajiny, okolo národného parku Manyara, ktorý je známy tým, že v 60-tych rokoch minulého storočia sa stal prechodným lovným revírom Ernesta Hemingwaya. Odvtedy sa samozrejme mnohé zmenilo a lov divých zvierat je v národných parkoch prísne zakázaný. My však pokračujeme ďalej po stepnatej krajine. Asi po hodine cesty sa ráz krajiny zmenil a začína sa mierne vlniť. Na našom terénnom aute práve vyvrela voda a tak dolievame do chladiča pitnú. Suchá step sa mení a pribúdajú zelené kríky a menšie stromy - akácie. V tomto podnebí sa darí dobre aj tradičným africkým stromom - baobabom, ktoré môžu rásť aj viac ako 1500 rokov. Pritom vyzerajú, akoby namiesto koruny mal korene a obvod kmeňa býva aj niekoľko desiatok metrov. Porast zhustol a vyzerá to tu ako v dažďovom pralese. Je to neklamný znak toho, že sa už blížime ku kráteru Ngorongoro, pretože tento steny tohto krátera zachytávajú veľké množstvo vody, ktorá zavlažuje jej úpätie aj keď pár kilometrov odtiaľ nájdete len vyprahlú savanu. Pri vstupe do národného parku sa musíte zaregistrovať kvôli evidencii, ale dôležitejšie je pritom pozaisťovať na autách všetky okná, pretože sa okolo Vášho auta prechádza množstvo paviánov, ktoré čakajú na príležitosť, aby mohli nejaký ten batoh z auta vytiahnuť a už by ste ho nemuseli nájsť. Po nutných formalitách pokračujeme za stáleho stúpania až na okraj krátera, odkiaľ ostanete v nemom úžase stáť a pozerať sa na nádherný západ slnka kráterom širokým 16 km a dlhým 20 km . A vy ste na jeho okraji vo výške 700 m. Po chvíľke sa presúvame k miestu, kde prespíme, aby sme sa mohli ráno zviesťdo krátera a celý deň sa prevážať pomedzi množstu divých zvierat. Na recepcii lodge nás milý černoch upozorní, aby sme po západe slnka nevychádzali von, pretože sa staneme súčasťou boja o potravu, ktorý sa za oknami koná každú noc. Jeho slová sa potvrdili hneď ráno, keď som odhrnul záves a niekoľko metrov od okna sa pásol byvol, druhé najnebezpečnejšie zviera pre človeka. (Na prvom mieste je hroch a až potom ďaleko za nimi sú dravé šelmy a jedovaté hady). Hneď ráno nás čakalo neopakovateľn safari, pretože na tejto, pomerne malej ploche, našli zvieratá svoj raj. Kryté pred suchom vasokou stenou krátera a dostatkom vody nemajú dôvod odtiaľto odísť. Míňame stádo zebier, antilop Thomsonových, pri jazere je nespočetné množstvo plameniakov a egyptských husí. Medzi nimi sa tmolia prasatá bradavičnaté, paviány a na malej vyvýšenine ich pozoruje gepard. Máme šťastie a prichádzame ku vzácnym nosorožcom tuponosým (bielym), ktoré prežlil už len vďaka národným parkom. Cestu nám skrížilo tiež stádo sloních samís s mláďatami, ktoré nám dali najavo, že sme tu len návštevníkmi a ony sú tu doma. A tak je to správne. Prísne pravidlá safari dosiahli to, že zvieratá sa neboja prechádzajúcich aut , a tak ich môžete pozorovať úplne z blízka. Okrem toho safari v tejto oblasti má jednu výhodu - môžete sedieť na streche auta, odkiaľ máte výborný výhľad. Takže dnes sme si zapísali do šatistiky "veľkej päťky" slona, bieleho nosorožca a byvola kaferského. Z Národného parku Ngorongoro je to cca. 100 km do Serengeti, parku, ktorý je prepojený s NP Masai Mara v Keni, kvôli tomu, aby kopíroval masové putovanie miliónového stáda za vodou. Popri ceste sa zastavujeme na mieste, kde sa našli vykopávky našich predkov a z doterajších výskumov a vykpávok je zrejmé, že sme v prapôvodnej vlasti. Tieto vykopávky siahajú na sever do Etiópie, kde našli lebku slávnej "australophytečky - Lucy", ktorá dostala meno podľa svetoznámej piesne od Beatles, ktorú v čase nálezu archeológovia práve počúvali. O týchto vykopávkach by sa dal napísať samostatný článok, ale my sa teraz poberieme do savany a národného parku Serengeti. Tento sa rozkladá na ploche približne ako tretina Slovenska a saha na východe až k Viktŕijnemu jazeru, ktoré hraničí s Ugandou. Už sa tešíme na množstvo zvierat, ktoré sa na druhý deň posnažíme nájsť a s tým sme sa pobrali aj spať. Okolo polnoci nás prebudil ohlušujúci rev tesne za oknami a pochopili sme, prečo niektoré zvieratá pri tomto reve skameňejú. To isté sa stalo s nami. Hneď za oknami sa prechádzali dve levice, chystajúce sa na nočný lov. Keďže aj v Serengeti ste hosť, okolo lodge nie sú ploty, aby sa zvieratá mohli voľne pohybovať po svojom teritóriu. A teraz sa práve pohybujú okolo našich dverí. V tom momente zmizne teória o tom, že šelmy sa ľudí boja a bojíte sa vy a počujete ako vám v krku búši vaše vlastné srdce. Našťastie noc prešla bez strát, aspoň tých našich a môžeme sa na svitaní vybrať na safari. Po asi pol hodine cesty sme ich objavili. Predstavte si polovicu všetkých ľudí na Slovensku v jednom meste. Približne 2 milióny pakoní, zebier, antilop sa spoločne presúvajú po tejto suchej savane a hľadajú vodu. S nimi sa presvajú aj šelmy ako levy, leopardy a gepardy, ktoré teraz oddychujú na vyvýšených miestach a pozorujú "potravu". V tomto parku žije približne 2 500 levov, ktoré môžete vidieť skoro na každom kroku, teda ak sa pohybujete v blízkosti tohto stáda. Po tomto úchvatnom divadle sa presúvame hlbšie do parku a pozorujeme aj iné zvieratá ako masajské žirafy, antilopy losie, ktoré sú najväčšie a vážia až 900 kg. Sú tu aj antilopy kudu, ktoré majú nádherné špirálovité parohy. Ak ste niekedy hľadali raj zvierat, tak ste tu na správnom mieste. Na sklonku dňa nám sprievodca ukázal na korunu stromu, že je tam leopard. Aj keď sme zaostrili zrak, nikomu sa ho nepodarilo zbadať a až ďalekohľadom sme ho zazreli. Ležal na konári stromu a cez presvitajúce svetlo splýval s listami. Vedľa seba mal odložené ulovené prasa bradavičnaté, ktoré si sem vyniesol, aby ho mohol v kľude zožrať. Celý deň sme sa túlali po parku a v noci sa divadlo s levmi opakovalo opäť, ale to už sme si asi začali zvykať, tak sme ani nevstávali k oknám. Na druhý deň nás čakala po ceste späť do Arushe, návšteva bojového kmeňa Masajov. Tento kmeň je asi najznámejší a určite ste o nich už počuli. Je trochu nespravodlivé, že podobných kmeňov je niekoľko desiatok, ale typické červené oblečenie a historky o odvahe ich preslávili asi najviac. Novodobí Masajovia sú "moderní" pretože si už vyrábajú obuv zo starých pneumatík a pri skúške dospelosti už nemusia priniesť vlastnoručne uloveného leva, čo slona, ale stačí týždeň prežiť v savane bez cudzej pomoci. V dedine pre nás Masajovia aj zatancovali, čo sa skôr podobalo na výskoky, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny basketbalista a do toho ich hrdelné spevy, dotvorili atmosféru Afriky, ako vidíme v dokumentárnych filmoch, alebo o nej čítame. Plní dojmov sme sa vybrali na spiatočnú cestu a nabudúce nás čaká ostrov "korenia" - Zanzibar. Do denníka si zapíšeme ďaľšie zvieratá z "veľkej päťky" a to leva a leoparda. Tým sme zberateľský sen splnili.

Zanzibar - ostrov korenia - 4.časť
Na svojich potulkách svetom som mal tú česť dostať sa na rôzne pláže, ale tie na ostrove Zanzibar by som zaradil medzi tie najkrajšie. Biely piesok, do toho kokosové palmy, teplá azúrovo-modrá voda Tichého oceánu. Teda dokonalý gýč, ako z fotiek z plagátu. Ostrov Zanzibar sa nachádza na výchdnom pobreží Tanzánie a svoj prívlastok "ostrov korenia" dostal už vtedy, keď ho objavili v 13.storočí ománski Arabi. Zanzibar je vo voľnom preklade z arabčiny - Krásna je táto zem. A je to naozaj pravda. Ešte jeden prívlastok si z minulosti zaslúžil - ostrov otrokov, pretože práve odtiaľto si dobyvatelia brávali otrokov na práce či do Európy alebo na Blízky východ. Tomu predchádzali veľké obchody, kedy otroci stáli na pódiu a noví majitelia ich dražili ako dobytok. A asi aj také práva v tej dobe mali. Ostrov Zanzibar je známy, okrem spojenia s filmom Tisícročná včela, aj ako rodisko speváka skupiny Queen - Fredyho Mercuryho, ktorí tu urobil svoje prvé kroky, pred tým, ako išiel do Indie, aby tam chodil na základnú školu. Dnes po všetkých týchto historikých pamiatkach ostali iba strohé zmienky. Z rodného domu Fredyho je teraz indický obchod a z trhu s otrokmi,iba ruiny. Jediné, čo pripomína arabskú históriu je sultánov palác, nádherne vyrezávané arabské brány a úzke uličky s typickými arabskými balkónmi. Vlastne ešte niečo. Je to stále tradičná ručná výroba lodí - dhow, ktorou sa živia ľudia na severe ostrova. Čo vás zaujme na ostrove je hlavne množstvo korenia, ktorému sa tu neskutočne darí. Vo vývoze klinčekov patrí Zanzibaru prvé miesto na svete. Okrem toho tu rastie vanilka, biele, čierne korenie, kardamón, muškátové oriešky a z ovocia sa darí avokáu, ananásu, papáji, mangu, banánom, rambutanom, durianom a mnoho ďaľším. Z tohto je zrejmé že o ostrov bol v minulosti veľký záujem, o čom svedčia aj viaceré pevnosti, ktoré chránili ostrov pred votrelcami. My sme sa vybrali aj na blízke ostrovy, kam sa dostanete na štýlových plachetniciach a po ceste nás sprevádzalo množstvo delfínov, ktoré sa hrali okolo našej lode. Tu sa dá naozaj dopriať oddychu dosýta. K tomu vás strážia Masajovia, ktorých si najímajú mistni hoteliéri, kvôli vycibreným inštinktom starých bojovníkov. Za zmienku stojí aj miestne oceanárium, kde sme sa vybrali na celý deň a čakalo nás jazierko prepojené s kanálom, kde bolo asi desať korytnačiek. Ale všetko nám vynahradil vidiek, kde sme mohli vidieť typické kamenné obydlia domorodcov.. Preto sa aj hlavné mesto nazýva "stone city" - kamenné mesto. Na Zanzibare sa rozlúčime s touto úchvatnou krajinou a vrátime sa do juhovýchodnej Ázie, kde sa prevezieme vlakom cez celý Vietnam, ktorý dýcha stále ešte socializmom.




Článok bol uverejnený: 23. 11. 2007