BRAZÍLIA I

späť do futbalového ohňa - I.časť

21. 04. 2015 / Ing.Milan Neštický

 Brazília – späť do futbalového ohňa - I.časť

O Brazílii, najväčšej a najrozľahlejšej krajine Južnej Ameriky sme už písali. Po roku som sa tam vrátil a tentokrát sme sa vydali za futbalovým ošiaľom. V dnešnej futbalovej eufórii, kedy sme aj my len krôčik od Majstrovstiev sveta, sme cestovali do Rio de Janeira, kde vrcholil boj o brazílsky futbalový pohár. A to priamo na Maracane. Ale pekne poporiadku, aj so zákulisím. Zohnať lístky na finále nebolo veľkým problémom oproti tomu, ako sme sa tam dostali. Štadión Maracana je teraz prestavaný na približne 90 tisícovú návštevu z bezpečnostných dôvodov, pretože keď bola kapacita 200 tisíc ľudí, doslova sa otriasal v základoch. Takže, s lístkami v ruke a vidinou búrlivej atmosféry sme sa dohodli s organizátorom, že príde po nás na určené miesto. Aj prišiel, ale môj kamarát sa pozabudol niekde na trhu a tak po asi dvadsiatich minútach krúženia okolo, sa rozhodol, že už musí ísť. Nech si teda zoberieme taxík, lístky nám zoberie a počká nás pred vchodom jedného hotela. Keď sme sa konečne s kamarátom stretli, v taxíku sme zadali adresu hotela, kde nás mal organizátor čakať. Samozrejme, že tam už nebol a tak sme pokračovali ďalej smerom na štadión. V tom taxikárka, ktorá nás viezla, zastala uprostred mesta a odopla mi pásy so slovami: “Padla, mám deti, choďte von!“. Ocitli sme sa niekde v meste, uprostred vysokých domov, bez lístkov. Ďalší nápad bol zájsť do hotela, zavolať môjmu známemu, ktorý sa pozná s organizátorom a zavolá mu, kde sme. Ďalší taxík a ďalšie hotely. Asi v desiatich hoteloch nás vypoklonkovali, že tu nie sme ubytovaní a teda nemôžeme ani telefonovať. Tak sme sa vybrali do najbližšieho päť hviezdičkového hotela, ktorý sa nachádzal na Copacabane. Situácia vyzerala nasledovne. Sami na Copacabane, bez lístkov a už aj bez peňazí, lebo všetko sme pomíňali na taxíky. S malou dušičkou sme vošli do hotela a spýtali sa, či si môžeme zavolať, ale nemáme peniaze. Recepčná mi s úsmevom povedala, že áno, ale nie na mobil, kam som chcel volať. Tak som to riskol a skúsil zavolať domáceho do nášho hotela, ktorý má kontakt na organizátora s našimi lístkami. Ten prišiel za nami a pokračovali sme ďalej na štadión. A v tom, úplne v hĺbke mesta, som podľa poznávacej značky autobusu zbadal nášho organizátora. Tak poďme taxíkom cez tri prúdy, zablokovali sme autobusu cestu, nastúpili a zvítali sme sa s ostatnými, s ktorými sme mali ísť na futbal. Tí možno ani doteraz nechápu, čo sa dialo, keď im taxíkom niekto skrížil cestu. Tak sme sa spoločne dostali až na štadión, kde nás čakal futbalový sen, ale o tom až nabudúce. Priznám sa, že som si vstúpil do svedomia, lebo vám sprostredkúvam zážitky z ciest, ale ešte nebola možnosť, zažiť to spolu.

27.11.2009